JP
1. May 2015
Sme kapela. Sme rodina.
Myslím, že budem úprimný, keď poviem, že môj prístup ku hudbe a Čistým Tvarom je už dlhú dobu nemenný. Dávno som pochopil, že ľudí nie je treba meniť a že je to tak lepšie. Vždy, keď som chcel vzťahy v kapele nejako riešiť, výsledok bol úplne paradoxný. Preto sa sám snažím ísť vždy dopredu bez ohľadu na to, čo sa deje okolo mňa. Ľudia aj časy sa menia, niektorí prídu a zas odídu, iní zostanú. Suma času je pritom úplne nepodstatná. Môže vzniknúť hviezda ktorá zažiari silno, oslepujúco. Potom však v okamihu pohltí samú seba a veľmi rýchlo zhasne. Iné putujú oblohou od nepamäti. Ale každá môže z hlbín vesmíru priniesť veľké veci. Život aj skazu. Nemôžem poprieť žiadnu nahrávku, ktorú sme kedy urobili, lebo by som poprel samého seba. Aj napriek tomu, že existujú skladby s ktorými sa dnes už neviem vnútorne stotožniť tak, ako v čase ich vzniku. Rovnako to je aj so všetkými zostavami v ktorých Čisté Tvary hrali, s ľuďmi, ktorí sa v kapele menili. Mali sme štastie, že to boli vždy silné individuality, ktoré do spoločnej tvorby priniesli mnoho nových vecí a vplyvov, pomáhali posúvať našu hudbu vpred do predtým netušených sfér. Už som sa zmieril so skutočnosťou, že nikdy nebudeme tá dokonalá kapela typu jeden za všetkých, všetci za jedného. Aj keď sú obdobia, keď máme k tomuto modelu naozaj blízko. Potom ale znovu prídu dni a mesiace, keď sme každý hlavou aj srdcom niekde úplne inde. Často vie byť toto vnútorné napätie kreatívne, funguje ako urýchľovač, katalyzátor vecí, ale dokáže aj mohutne paralyzovať. Zabije každý nápad. Akúkoľvek aktivitu. Ale sme kapela. Sme rodina. A momentálne sa na tej pomyselnej sínusoide, reťazovej dráhe života, nachádzame na ceste hore. A vrchol je dúfam ešte ďaleko.