JP

7. apríl 2015

Ohlušujúce ticho (2010 - 2012)

Keď sa dnes obzriem späť na všetky tie dni stratené v čase viem, že to bolo nevyhnutné a potrebné. V minulosti som ťažko niesol zvláštne obdobia vnútorného prázdna, ktoré prídu keď sa človek úplne odovzdá hudbe a tvorbe. Pracuje naplno až kým nie je dielo dokončené a potom príde útlm. Dáva zo seba tak veľa kreatívnej energie a potom zrazu - nič. Ticho po koncerte, bezvetrie po búrke. Dlho som s tým zápasil, bál sa, že som niekde pri tom stratil talent, že už nemám čo povedať. Ale dnes to vnímam skôr ako dar. Ako keď maratónec v cieli po dlhom vyčerpávajúcom behu iba stojí a zhlboka dýcha. Lebo na ničom inom v tej chvíli nezáleží. Myslím, že nejako podobne to mám s hudbou a kapelou aj ja. Celý rok po skončení dlhej šnúry koncertov sprevádzajúcich vydanie albumu Rita von Anarchia som nezahral na gitare ani jeden tón a nenapísal ani jedno slovo textu. Jednoducho som vôbec nemal potrebu sa akokoľvek umelecky vyjadrovať. A vôbec mi to nevadilo, skôr naopak. Užíval som si to. Všetky slová boli dopovedané. Starý kruh sa uzavrel. Dom bol prázdny a uprataný. Čas pomaly plynul. Obyčajný život. A potom sa pomaly ako z hmly znova začali vynárať ďalšie slová, útržky textov, melódií. V mojom živote sa otvorili nové cesty a horizonty. Bol čas znovu vykročiť. Pretože ja som v prvom rade človek na ceste. Ani nie hudobník, alebo umelec, ale človek, ktorý hľadá. Ktorý sa vždy snaží v nánosoch spomienok, predstáv, túžob, v celom tom mori svojho života nájsť skutočné a silné pocity, aby za nimi nakoniec aj tak objavil len samého seba zloženého z miliardy iných neznámych tvárí. Niekto tomu hovorí univerzum. Nemenný, unikátny bod. Oceán do ktorého sa vlievajú všetky rieky. Práve ten sa snažím v hudbe nájsť. A potom, ak sa mi to podarí, aspoň nachvíľu s ním splynúť. Asi aj preto Čisté Tvary hrajú ďalej. Oni vlastne nikdy hrať neprestali, iba podobne ako ten bežec na okamih zastali a len tak dýchali.