facebook

Blog

Sme kapela. Sme rodina.

Myslím, že budem úprimný, keď poviem, že môj prístup ku hudbe a Čistým Tvarom je už dlhú dobu nemenný. Dávno som pochopil, že ľudí nie je treba meniť a že je to tak lepšie. Vždy, keď som chcel vzťahy v kapele nejako riešiť, výsledok bol úplne paradoxný. Preto sa sám snažím ísť vždy dopredu bez ohľadu na to, čo sa deje okolo mňa. Ľudia aj časy sa menia, niektorí prídu a zas odídu, iní zostanú. Suma času je pritom úplne nepodstatná. Môže vzniknúť hviezda ktorá zažiari silno, oslepujúco. Potom však v okamihu pohltí samú seba a veľmi rýchlo zhasne. Iné putujú oblohou od nepamäti. Ale každá môže z hlbín vesmíru priniesť veľké veci. Život aj skazu. Nemôžem poprieť žiadnu nahrávku, ktorú sme kedy urobili, lebo by som poprel samého seba. Aj napriek tomu, že existujú skladby s ktorými sa dnes už neviem vnútorne stotožniť tak, ako v čase ich vzniku. Rovnako to je aj so všetkými zostavami v ktorých Čisté Tvary hrali, s ľuďmi, ktorí sa v kapele menili. Mali sme štastie, že to boli vždy silné individuality, ktoré do spoločnej tvorby priniesli mnoho nových vecí a vplyvov, pomáhali posúvať našu hudbu vpred do predtým netušených sfér. Už som sa zmieril so skutočnosťou, že nikdy nebudeme tá dokonalá kapela typu jeden za všetkých, všetci za jedného. Aj keď sú obdobia, keď máme k tomuto modelu naozaj blízko. Potom ale znovu prídu dni a mesiace, keď sme každý hlavou aj srdcom niekde úplne inde. Často vie byť toto vnútorné napätie kreatívne, funguje ako urýchľovač, katalyzátor vecí, ale dokáže aj mohutne paralyzovať. Zabije každý nápad. Akúkoľvek aktivitu. Ale sme kapela. Sme rodina. A momentálne sa na tej pomyselnej sínusoide, reťazovej dráhe života, nachádzame na ceste hore. A vrchol je dúfam ešte ďaleko.

Pokojné dni v Štiavnici (2013)

Nedeľa. Chillin’ time. Ticho. Teplo. Kľud. Asi práve preto sa mi ako flashbackom vrátil jeden okamih zo skúšok u Oskara v Štiavnici. Urobili sme si tam “vo veži” pod strechou improvizovanú skúšobňu. Krásne miesto. Veľa okien, výhľady, človek si hrá, pozerá dole na mesto a má ho ako na dlani. Búšili sme do toho už viac ako dve hodiny. Všetci boli pekne rozbehnutí. Jediné, čo ma znervózňovalo boli tie okná. Stále som sa jedným okom uisťoval, že sú dobre zavreté. Nechcel som nikoho tým našim lomozom rušiť. A najmä nie počas nedeľného poludnia, ktoré býva v Štiavnici obzvlášť pokojné. Človek počuje aj mačky po strechách loziť. Prišiel na rad Meskalin. Oskarova srdcovka. Plecho odklepal prvé takty skladby. Zrazu Oskar máva. Prestali sme hrať. On sa zatiaľ rýchlo presunul k oknám. V momente boli všetky dokorán. Otočil volume svojho aparátu na maximum a s Johnny Rottenovským výrazom v tvári skonštatoval. “ Je mi to naozaj veľmi ľúto... Ale až teraz môžeme začať naozaj hrať!”.

Zatvorte oči a neobzerajte sa späť

Nemám rád veľké návraty. Dalo by sa povedať, že veľké návraty z duše nenávidím. Zväčša neprinesú nič dobré. Po takých sloganoch sa vždy z médií začne liať pekne silný a kalný prúd sračiek. Veľký návrat? No a čo teraz!? Koho to zaujíma? Nikdy som nechcel byť súčasťou veľkého návratu. Upoteného, pupkatého, polosenilného, skurveného, veľkého návratu. Stotisíc slov. Veľké nič. Je pondelok 13.4.2015. Mám 36. A chystám veľký návrat. Čo do pekla ...!? Ako je to možné!? Ale niečo vám poviem. Nie je to až také zlé. Moč ešte udržím a večer si nakoniec vždy spomeniem, kde som ráno zaparkoval svoje auto. Z roboty si dnes zobriem domov trošku väčšiu dávku Lexaurinu ako bežne, alebo sviatočne pritvrdím Xanaxom. Niekto by možno zo mňa chcel mať cvičenú undregroundovú opičku, stále temnú, melancholickú a introvertnú. Niekto by v nás chcel mať taký svoj malý gotický alt-rockový cintorín. Aby mal na čo spomínať. Ale zabudnite na Meskalin. Zabudnite na Ritu. Lebo ten, kto si chce v hlave držať taký obraz Čistých Tvarov skalopevne zaliaty do jantáru bude nutne sklamaný. Umenie je tu na to, aby otváralo nové horizonty, nie donekonečna kopírovalo staré vzorce. Aby provokovalo myslieť inak. Volalo objavovať. Všetko ostatné je iba entertainment. Tak zatvorte oči a neobzerajte sa späť. Život má mnoho farieb a ja môžem povedať iba to, že som nikdy nenapísal nič, za čím by som si stopercentne nestál a necítil to každou jednou svojou bunkou. A viete čo? Kašlať na mňa! Pretože teraz, keď zavriem oči, vidím všetkých tých ľudí, ktorí veľmi dlho a tvrdo pracovali na skladbách, klipoch, vizuáloch a vôbec na všetkom tom, čo sa teraz chystáme predstaviť. A s týmto obrazom v hlave vám poviem jediné. Všetci si ticho posadajte a čakajte. A čo!? Lebo toto bude veľký návrat!

Život je zvláštny film

S Oskarom sa poznáme už veľmi dlhú dobu. Produkoval oba naše albumy. Vnútorne sme naladení na rovnakú vlnovú dĺžku. Užšia spolupráca už nejaký čas, takpovediac, visela vo vzduchu, preto na jar 2013, keď padlo definitívne rozhodnutie, že koncom roka preberieme Čisté Tvary z hibernácie a riešili sme otázku, kým zaplniť prázdne miesto na poste basgitaristu, prvá voľba padla jednoznačne práve na neho. Život je pritom naozaj zvláštny film. Plný zdanlivo náhodných zvratov a spojení. Keď ten môj film pretočím späť do roku 1998 a vidím nás troch s Plechom a Weckerom, martinčanov stojacich v dave pod pódiom na žilinskom koncerte veľkých Free Faces, tínedžerov snívajúcich o tomto nedosiahnuteľnom svete “veľkej” hudby a hudobníkov ako je Rózsa, Šeban, Brezovský... zrazu klapka, cvak, je rok 2013 a ja hrám pre rovnaký dav v Bratislave. Oskar je tam tiež, opäť hrá na base, ibaže tentoraz v našej kapele. Je to pre mňa takmer neuveriteľné, fascinujúce. Som presvedčený, že musí existovať nejaká sila myšlienky, ktorá priťahuje a spája dokopy ľudí, udalosti a miesta v čase. Ale nech je to akokoľvek, som za túto možnosť, za tento scenár veľmi vďačný. Hranie s Oskarom je pre mňa na jednej strane veľká a niekedy aj tvrdá škola, ale na druhej strane je to aj obrovský a spontánny zážitok. A nesmiem zabudnúť ani na Weckera a Plecha. Najmä Plecho teraz žije pre hudbu a kapelu snáď tak, ako nikdy predtým. Jeho bubny dunia ako hromy letných búrok. Je radosť s ním hrať.

Ohlušujúce ticho (2010 - 2012)

Keď sa dnes obzriem späť na všetky tie dni stratené v čase viem, že to bolo nevyhnutné a potrebné. V minulosti som ťažko niesol zvláštne obdobia vnútorného prázdna, ktoré prídu keď sa človek úplne odovzdá hudbe a tvorbe. Pracuje naplno až kým nie je dielo dokončené a potom príde útlm. Dáva zo seba tak veľa kreatívnej energie a potom zrazu - nič. Ticho po koncerte, bezvetrie po búrke. Dlho som s tým zápasil, bál sa, že som niekde pri tom stratil talent, že už nemám čo povedať. Ale dnes to vnímam skôr ako dar. Ako keď maratónec v cieli po dlhom vyčerpávajúcom behu iba stojí a zhlboka dýcha. Lebo na ničom inom v tej chvíli nezáleží. Myslím, že nejako podobne to mám s hudbou a kapelou aj ja. Celý rok po skončení dlhej šnúry koncertov sprevádzajúcich vydanie albumu Rita von Anarchia som nezahral na gitare ani jeden tón a nenapísal ani jedno slovo textu. Jednoducho som vôbec nemal potrebu sa akokoľvek umelecky vyjadrovať. A vôbec mi to nevadilo, skôr naopak. Užíval som si to. Všetky slová boli dopovedané. Starý kruh sa uzavrel. Dom bol prázdny a uprataný. Čas pomaly plynul. Obyčajný život. A potom sa pomaly ako z hmly znova začali vynárať ďalšie slová, útržky textov, melódií. V mojom živote sa otvorili nové cesty a horizonty. Bol čas znovu vykročiť. Pretože ja som v prvom rade človek na ceste. Ani nie hudobník, alebo umelec, ale človek, ktorý hľadá. Ktorý sa vždy snaží v nánosoch spomienok, predstáv, túžob, v celom tom mori svojho života nájsť skutočné a silné pocity, aby za nimi nakoniec aj tak objavil len samého seba zloženého z miliardy iných neznámych tvárí. Niekto tomu hovorí univerzum. Nemenný, unikátny bod. Oceán do ktorého sa vlievajú všetky rieky. Práve ten sa snažím v hudbe nájsť. A potom, ak sa mi to podarí, aspoň nachvíľu s ním splynúť. Asi aj preto Čisté Tvary hrajú ďalej. Oni vlastne nikdy hrať neprestali, iba podobne ako ten bežec na okamih zastali a len tak dýchali.